Dramatická výchova ako jeden zo spôsobov rozvíjania tvorivosti je šitá na mieru deťom a vyhovuje predovšetkým žiakom, ktorých zážitkové učenie upúta a zaujme. Aj žiačky II. triedy na hodinách Literárnej výchovy rozvíjajú svoje komunikačné zručnosti práve rôznymi formami komunikácie a prvkami dramatizácie.
A keďže deťom sú najbližšie rozprávky, dramaticky sme stvárnili rozprávku „Červená čiapočka“. Okrem toho, že sme túto rozprávku zahrali, vypracovali sme rôzne úlohy, ktorými sme rozvíjali všetky naše poznatky o tejto rozprávke. Popritom sme skladali puzzle, hľadali sme predmety, ktoré sa v rozprávky vyskytovali. A nezabudli sme ani na rozvíjanie predčitateľskej gramotnosti, kde sme jednoduchými heslami písali a hľadali pomenovania hlavných postáv.
Veľmi sme sa zabavili a už teraz sa tešíme na dramatické stvárnenie ďalšej rozprávky.
Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno malé dievčatko. A tomu dievčatku nik inak nepovedal, iba Červená čiapočka. Tak ho volali, lebo stále nosilo na hlave červenú čiapočku, ktorú mu uplietla stará mama. Dievčatku ju nosilo či v zime, či v lete a veru, neraz v nej aj zaspalo.
Jedného dňa zavolala mama Červenú čiapočku a hovorí jej: „Červená čiapočka, stará mama je chorá. Zanes jej tento košíček s obedom, navarila som pre ňu polievku, upiekla chleba, aby nám zas vyzdravela,“ a podáva jej košík zakrytý obrúskom.
„Cestou sa mi nikde nezatúlaj,“ pripomína mama Červenej čiapočke, keď ju vyprevádza z domu. „Nie, mamička, sľubujem, že pôjdem rovno za nosom, chcela som povedať, rovno k starej mame,“ sľubovala Červená čiapočka.
Lesnú cestičku dobre poznala, častokrát nosila starej mame čerstvé mlieko alebo chleba.
Ako si tak vykračuje Červená čiapočka po chodníčku, naraz jej len cestu skríži vlk. „Dobrý deň, dievčatko. Ako sa voláš a kamže si sa vybralo?“ pozdraví sa jej.
„Dobrý deň, vĺčik. Volajú ma Červená čiapočka. Ako táto čiapka, ktorú nosím na hlave. Darovala mi ju moja stará mama. Teraz je chorá a jej nesiem obed,“ vysvetľuje Červená čiapočka vlkovi a ani len netuší, aký je vlk zlý.
„To je od teba pekné, Červená čiapočka,“ pochváli ju vlk, no len na oko, aby sa nepovedalo. Už aj spriada v hlave svoje škaredé plány: „A kde býva tvoja stará mama?“ vyzvedá od Červenej čiapočky. „Tu neďaleko v lese. Na konci tohto chodníčka je čistinka a na tej čistinke stojí malá drevená chalúpka. Tam býva moja stará mama,“ odvetí Čiapočka. Vlk sa len tak oblizuje, keď mu toto všetko hovorí. Pomyslí si: No výborne, moja milá čiapočka. Najprv zjem tvoju starú mamu a potom aj teba. Len musím prísť do chalúpky skôr ako ty. A tak jej hovorí: „Viem, čo by tvoju starú mamu potešilo. Pozri, koľko je tu kvetov. Čo keby si starej mame natrhala kytičku?“
Vĺčik má pravdu, pomyslí si Červená čiapočka, keď sa díva na krásne kvety vôkol seba. Začne trhať najprv pri ceste, no čo keď tie najkrajšie kvietky sa na ňu usmievajú, čím ďalej od chodníčka. Celkom zabudne na svoj sľub, ktorý dala mamičke. Zaujatá zbieraním kvietkov si ani nevšimne, že vlk pomaly, potichučky odišiel preč.
Kým Červená čiapočka zbiera zvončeky a nezábudky, vlk piatimi rýchlymi skokmi preletí na koniec lesa a tam, na konci chodníčka nájde chalúpku starej mamy. Zaklope na dvere a čaká.
„Kto je tam?“ ozve sa stará mama. „To som ja, tvoja vnučka, nesiem ti obed, stará mama,“ napodobní vlk hlas Červenej čiapočky. „Pod ďalej, moja milá, dvere nie sú zamknuté,“ ozve sa stará mama.
Vlk sa načiahne po kľučke, dvere sa rozletia a stará mama ležiaca v posteli, nestihne povedať ani tri. Vlk rovno na ňu skočí, prehltne ju na jedno jediné sústo. A je po starej mame.
Rýchlo si uviaže na hlavu jej čepiec, oblečie si jej nočnú košeľu a v posteli pod paplónom čaká na Červenú čiapočku.
Už počuje cez okno jej náhlivé kroky, za chvíľu klope na dvere: „Stará mama, stará mama, to som ja, Červená čiapočka, nesiem ti obed,“ volá. „Poď ďalej, moja milá, dvere nie sú zamknuté,“ napodobní vlk hlas starej mamy.
Červená čiapočka vojde dnu, ide s košíkom k posteli a keď pozrie na starú mamu, hneď sa jej čosi nezdá. „Stará mama, stará mama, a prečo máš dnes také veľké uši?“ pýta sa Červená čiapočka. „Aby som ťa lepšie počula,“ zaškrieka vlk.
„Stará mama, a prečo máš dnes také veľké oči?“ nevie sa vynačudovať Červená čiapočka.
„To preto, aby som ťa lepšie videla,“ odpovie vlk.
„A stará mama, prečo máš také veľké ústa?“
Vlk už nevydrží a vyblafne: „To aby som ťa ľahšie zjedla,“
A skočí na Červenú čiapočku a prehltne ju na jeden jedinýkrát. Chytí sa spokojne za brucho, ešte raz sa oblizne po takej dobrej hostine, rozvalí sa na posteľ a zaspí. Čo zaspí?! Zachrápe! Chŕrrr, chŕrrrr, len sa tak ozýva po drevenej chalúpke.
O nejaký čas prechádza okolo horár a začuje, ako sa z dreveničky ozývajú čudné zvuky. Akoby niekto pílil drevo. Pozrie sa cez okno a až ho striaslo, keď vidí vlka ostošesť chrápať v posteli starej mamy. A ešte v jej nočnej košeli! Hneď on vedel, koľká bije!
Nečakal viac ani minútu, v letku zobral nožnice a rozstrihol vlkovi brucho. A šup von, najprv vyslobodil Červenú čiapočku, potom vytiahol aj starú mamu.
Obidve boli zachránené. To bolo radosti!
Červená čiapočka, stará mama aj horár, si spokojne vydýchnu, že sa zlého vlka raz a navždy zbavili. Ešte raz sa poďakovali horárovi za pomoc a Červená čiapočka sľúbila, že odteraz sa už veru túlať nebude, že už len tú svoju mamičku počúvať bude.
